Αθήνα [atina]

Do Atén som priletel skoro ráno, okolo tretej, pol hodinu pred plánovaným príletom. Chorvátsky kapitán sa nám poďakoval lámanou češtinou a mohlo sa vystupovať. Ďalší let ma čakal až o desať hodín, mal som teda veľa času vidieť niečo málo z Atén.

Lietadlo ' zaparkovalo ' pri satelitnom termináli. Vybudovali ho pred olympiádou, čo pripomínajú aj fotky športovcov po stenách. S hlavnou budovou ho spája dlhočizná podzemná chodba. Na jej konci je ešte pár eskalátorov hore, zopár dolu, pasová kontrola (s česky hovoriacou colníčkou) a hurá..Grécko. Vyzdvihol som si teda uhorku / vak, naložil na vozík za jedno euro a vybral sa hľadať úschovňu.




Úschovňu som našiel asi po dvadsiatich minútach, piatich opýtaniach a vysvetľovaniach čo vlastne chcem ľuďom ktorí mi vôbec nerozumeli a jednom nájdení orientačného plánu. Chlapík v úschovni bol vlastne prvý človek, ktorý mi v Grécku rozumel. Vysvetlil mi ako sa najrýchlejšie dostanem do centra. Odľahčený, teraz s už len 10 kilovým malým batohom, som sa vybral na zastávku autobusu.

Možnosti, ako sa lacno dostať z letiska sú hneď dve. Letisko má vlastnú železničnú stanicu, ktorá sa v meste napája na metro a samozrejme autobus. Vlaky začínajú premávať až neskôr, ostal mi teda autobus. Liniek je hneď niekoľko, vybral som si tú, ktorá išla najbližšie k Akropole. Vyzbrojený reklamnou mapou Atén som spolu s nejakými Poliakmi a párom Nemcov  nastúpil a začal vymýšľať, čo chcem vidieť.

Asi po pol hodine cesty zastal autobus na konečnej zastávke, na námestí pred gréckym parlamentom. Na lavičkách sedelo zopár ľudí a sem tam, zrejme náhodne sa spustilo zavlažovanie asi 3-metrovým palmám. Pred parlamentom stoja stráže oblečené v tradičnom kroji, niečo ako v Anglicku. Tieto majú ale na topánkach veľkú čierny strapec a vyzerajú celkom smiešne. Rýchlo som sa zorientoval a vybral smer Akropola (to je to veľké na kopci na každej druhej Gréckej pohľadnici).

V Grécku mali aj kráľa, toho však zvrhli a grécka princezná je teraz španielska kráľovná, toť kúsok histórie,ktorú mi môj španielsky kolega z Erazmu Alfonso vysvetľoval špangličtinou (mix španielčiny a angličtiny) asi  pätnásť minút.

Začal som teda blúdiť spleťou Aténskych ulíc a uličiek. Ako som kráčal smerom so kopca, ulice sa začali zmenšovať a z tabuliek s menami ulíc postupne mizli názvy písané latinskými písmenami. Bolo okolo 5 hodín ráno, takže jediných spoločníkov mi robili túlaví psi a mačky, ktorých bolo celkom dosť. Kým bolo stúpanie mierne, strany ulíc lemovali kaviarničky a obchody, no ako sa stúpanie zintenzívňovalo, kaviarní začalo ubúdať a uličky sa na mnohých miestach zúžili natoľko, že by tadiaľ neprešla ani menšia skupinka japonských turistov. To, že tadiaľto nevedie hlavná cesta na vrchol bolo poznať aj z toho, že cestu ukazovali často doma vyrobené šípky z kúskov dreva.

Okolo šiestej som konečne dorazil pred hlavnú bránu. Otvárali až o osmej, tak som sa s kompjútrom pod hlavou zložil na lavičke priamo pred vchodom. Vedľa na lavičke boli tiež nejaký turisti a pred nami spal hnedý pes, o pár metrov ďalej čierny. Postupne tam začali prichádzať zamestnanci a upratovačky začali zmývať všetko chlórovou vodou.

Pol hodinu pred otvorením sa pred vchodom zhromaždili 2 skupinky turistov so sprievodcom. Španielska a talianska. Postupne som si vypočul výklad v oboch jazykoch, na moje prekvapenie som spolu s obrázkami, ktoré ukazovali sprievodcovia, rozumel celkom dosť.

Tesne pred osmou otvorili predajňu lístkov. Vstupné bolo 6 euro, no pre študentov zdarma, takže som v rade stál zbytočne. Hlavnú bránu otvorili  presne,  najprv vstúpilo niekoľko talianskych turistov, potom hnedý pes, ktorý si hneď pri vstupe označkoval teritórium, potom znova Taliani, čierny pes a potom ja.

...ale o tom neskor :)